V legendárnej Ceste do hlbín noci vniesol Céline do prózy slová, ktoré v literatúre nikto nepoužíval; vo Féérii pre inokedy pracuje podobne novátorsky s rytmom a hudbou jazyka. Rozorvanými segmentmi viet a unikátnym štýlom sú tieto prózy dôkazom Célinovho obrovského literárneho génia. Líči v nich svoj útek po oslobodení Paríža, pobyt v dánskom exile, uväznení, obvineniach z kolaborácie, nájdeme tu však aj reminiscencie z parížskeho Montmartru, kde Céline žil a mal svojich priateľov. Prvý zväzok, Fééria pre inokedy I, sa otvára atmosférou pred Célinovým odchodom z Paríža a pokračuje Célinovým pobytom na individuálnej cele v oddelení odsúdených na smrť vo väznici v Kodani. Tu začína Féériu písať v marci 1946 a zveruje sa o tom v liste svojej žene:

„Začal som bombardovaním Paríža – z Gena Paula urobím dirigenta Bombardovanie – všetko riadi svojou palicou z podstavca Moulin de la Galette – čerchmant ako všetko kriví, nadúva, vzdúva, rúca sa domy – Všetko sa prevracia – duch jeho obrazov sa stáva skutočnosťou – Je to Sabath na Popole – a potom ako hneď skraje príde Milonová a všetci tých ľudí, čo za každú cenu chcú, aby som im vpísal venovanie do ich kníh, než budem zastrelený.“